152
 

SLOVENSKÉ POHLADY
 

Cislo 7. — 1886.
 

Bartos sa usmieval. „Tu to ma purìtàu Sielnicky,"
riekol sàm v sobe; ,.ty si chcel bez mójho vplyvu ob¬
drzaf kornun slàvy?" No uobolo dosf na dosavàdnom,
siel k podzupauovì a pozuamonal ùlisne:

^Volkomozuy pano, ci som nepovedal, ze tym pau¬
slàvom ])iidiie svobodomyseinà strana? Oj, ja znàm vse-
obocuù mioiiku, tà chce maf vyprobovaného a madar¬
skébo vlastouca, nio takého na oko, ako je Sioluicky,
il iiri toni Iuteràn, Verte, velkomoziiy pano, zo sa vso-
strauuo hovori: ci vzdy màme luterana volif?"

Podzupan voril zldàkovi viac, ako svàtému pisiiiu.
Loziac pohodlne na pohovke, pò dlhom vàhanf riokuul
s nesmiernou liegmou:

r,.\ co by sa dalo robif?"

,,Jest osto jedon sjiósob."

„A ktory by to boi?'-

,.Vystavif este jodnoho vlàdneho kandidàta; fak sa
rozdvoji madarskà strana, len tiik mozno znìvocìf aj
Pekàrìka, aj Sielnického."

Nutuo pravdu vyznaf, ze to bolo vodou na mlyn
zupanovi, aj podzupauovì, lobo jim Sioluicky boi tri'iom
V oku a podporovali ho len z nutnosti, len tak bodaj
bolo.

Ked Sioluicky drzal pri velkoni sùhlase svojich vo¬
lìcov svoju programinnù ree, myslolo sa, ze je jeho vi¬
fazstvo iste. Vàzne, plynuou vyrecnosfou, a to z pre¬
svedcenia, odóvodùoval svojo stanovisko. „Trì su v nasej
milej vlasti — riekol — politické strany : vlàdna, mierna
odporiijùca a neodvìslà. Tato poslednia ma ùcel zdajno
kràsny : vydobyf Uhorsku ùplnù samostatnosf a nood¬
vislosf. Kto by si toho nezelal? Ale ci smo vstave ko¬
runu velikého Stefana v prostriedku velikych nàrodov
Siimi zachovaf a obrànif? Òi nàm dejepìs nesvedci, ze:
Bethleuovo, Ràkóczyho, Tókólyho, Bàthoryho a Kosùtovo
namàhauio bolo marne, bolo bez zdaru. My, ktori sme
brali podiel v posleduom povsfanf, vieme z vlasfuej
zkùsenosti, akù biedu uval'ujo na celù krajiuu i na jedno¬
tlivcov kazdy odboj, kazdà vnùtornà vojna. Mìerno od-
porujùca strana stojf na toni istom sfatnopràvnom stano-
viskii, iiko strana svobodomyseinà; ona ale odporujo len
osobàui, stojadm na cele vlàdy, a ziada prevziaf opraty
vliidy. .\le akù ze màme zàmku v niuzoch oste nevy-
probovauych a z tak rozlicuych zivlov sdruzeuych? to
jo osobiià, a tak sobeckà politìka. .Ta som za stranu
vh'uluu, ktoroj vytykajù, zo zvysuje dauo zo dùa na doù
a pri tom vsetkom ze stàtue dlhy rastù. Tu troje nutno
poznameiiiif : jedno, zo urbàr a dezmu treba odkupovaf
az pò dues, a z kazdej daùovoj zlatky k tomu cielu
obràti sa ;}U kr., daloj pohltno ohromné vojsko mnoho
millionov, alo rozpusteuio alebo zniensenio vojska ne-
zàvisl od nasej vliidy, lebo ked na vychod a uà zàpad,
na sever a na juli stoja vsetky derzavy v zbroji, my
ueniózeine so zalozonymi rukami cakaf, aby sa piamene
bojov nad iiamì sìsly a nàs zuivocily, Trefìe su zeloznice,
ktoré s]iotrobujù obrovsky sùcof penazf, ale tieto dvdia-
ni'iii promàvky a obchodu podporujù nàs dobrobyt; der-
zava bez zoloznfc a kulturnych ùstavov zaóstàva v stredo-
vokoj tomnostì.-'

Ree urobila dobry dojem i na volìcov ì na vysla-
iiych od zupaua iioslucbàcov, ktorf midi striobnuf, ze ci
ozaj Sielnicky nàroduiu otàzku do svojoj reci nezaplelìe.
No i tonto dókaz jeho loyàlnosfi nepresvedcil jich, sto-
licni pani a niektorf k byvalej slachto ]iatriiici uz uza-
vreli, itri Sielnickom cfrocistého Madara a katolika sfa
vliidnebo vyslanca kandidovaf, a tohto uasli v osobe
kapìtulského pravotàra Fraùa Krivàca.

Ah. ràstla ze dusaBartosova, Latiuibo a tymto po¬
dobuych dobrodrubov. Svihàk Krivàc otvoril mesec, ale
upadnul modzi lotrov. Najhlavnejsi jeho kortes, pre
sibeuicn dozroty pravotàr Bunevàc, prijal tisfcky a v hlav¬
 

nom hostinci sriadil pisàren. Medzi prvyini, ktorf sa
prihlàsUi, boi Latini, ktorému sa tiez destala jedna
stovka. Menosìov privrzeucov viedol sa riadne, a zo dna
na don byvali doruconf Krivàcovi znovu a znovu sa
prihlàsivsi; pocef jfch zràstol na sta a sta, pravda len
na papieri, ako doKàzal vysledok volby.

Vsetky tri strany klàdly volkù vàhu na Ceresuik,
lebo sa tou oste nebol konecno rozhodnul. Faràr a udtel
boli, ako znàmo, cele oddauf Sielnickému, alo veru
s malym prospechom, lebo notar so zupanom dùchali do
jodnoho inocha. Zi'skali svojej veci aj vnovezrodzeného
zemského pana, Ici'ka Siebora alias Szitassi Izidora. To¬
muto volmi pochlebovalo, zo ho navstfvilì pohlavàri
stolice a poziadali ho, aby ùcinkoval v prospech tak
zvauej lìboràlnoj strany. Na otàzku, ktorého by podporo¬
vaf luid, ci Sielnického a ci Krivàca, riokol zupan obo-
zretno :

„Ako sa vasej velkomozuosti lùbi, jeden aj druhy
je za vlàdnu stranu, a my nezladamo obmedzif pre¬
svedceuio ziadnebo velica."

„Tak mi ale zdà, ze su rydzi madarskf vlastenci
nàklonnejsf Krivàcovi."

„Mozno," odvetii zupan.
„Tak aj ja neomylne vstupim do jfch radu."
Hned v prvù nedelu pò nàvstove dal k sebe po-
volaf vsetkych volìcov a notàrom dal sa v svojom byte
poziadaf, aby blahosklonne svoju mieuku prodostrel ;
i recnil pan Szitassi Izidor s veikou eleganciou, hovoriac :
„Vy vsetci z mójho zijote, u mùa mate zàrobky, ja vàm
dàvam obràbaf zeme, ja som vasim dobroprajnym pa¬
tronom; aj tof nedàvno som vàm dal na vazové hodiny
10 zlatych a ja hodiny nopotrebujem, màm jich v kazdej
izbe, V kazdom vacku, a tak verini, ze pri volbe able-
gàta za mnou pójdete a so mnou budete kricaf: «éljen
Krivàc!"

Toto vsetko skvelé recuonìe màio prospolo, ale ked
vyvalilì sud a tocili z neho, ked na stoly donàsali gulàs
a chlieb, kod Jozo Dantàs so svojou bandou zacal vy-
hràvaf tie volebné, zacalo sa aj éljeuovanìo. Prirodzenà
vec, ze prvy prfpitok venovany boi kandidàtovi. Pani
veikomoznà s frajlickami, pardon, s kìsasonkaini a inla-
dymi pàumi tiez sa di'valì na zàbavu ; toto pouzU notar,
zacengal pràzdnym pohàrom na zuak toho, ze chce
hovorif.    „Cujme! cujme!" ozyvalo sa.

„Nuz ludkovia — zacal — pana velkomozuého s pani
veikoniozuou i s celou rodiuou nodi Pan Boh zìvil
Éljen!"

Szitassi s manzeikou kyvalì blahosklonne hlavami.
Zàbava sia lilucue, jedni volali „éljen Krivàc!" a ini
„éljen Pekàrik!"

„Nuz ci tomu statnému pànu Sielnickému neprivo-
làme na slavu?' poznamenaì Duro Opavsky, ktory ho
dobre znal, lebo mu v biede pomohol.

„Naco, zobràkovì, ked chudobnébo cloveka nepovàzi
ani leu pohàrom vina!" volai Sklenka a prfzvukoval
Omàcka.

„Eljeu Krivàc. éljen Pekàrik!" ozyvalo sa z rozlic¬
nych kùtov. Cosi kamsi volicìa sa rozdvojilì. jedni za
Krivàca a ini za Pokàrika. Notiir, aby voc iiriviodol do
kolaje, upozoruil pànov volìcov, ze ved majù byf na
strane Krivàca; ale to màio osozìlo, lebo vo vine je
pravda, a touto nadchuuty Kukucka vyskocil, kriciac
s velkym zàpalom: „Nechceine Krivàca, lebo toho chcù
piini a zidia, ale clicomo Pekàrìka, za toho jo chudoba!"
Vznìkol pekelny krik, modzi kforym hned Krivàc, hned
Pekàrik otriasal vzduchom. „Nechceme pànov!" bolo
pocuf naraz v bli'zkosti, „zabi pana a zida, najlepsie
zacuimo s Icfkoin!" Robeka s poropùfou utokala do ka¬
stiela, Szitassi ozelenel sfa zaba a prifùlil sa k uotàrovi :
„Um Gotteswillen, HeiT Notiir, machen sie Orduung."