. '.V'^^Vc 4J>t^^ C;^-» c..^^
 

Ture. Sv. Martin, dna 25. aprila 1887.
 

Gergelove hody.

Povest z polovice XVII. stoletia.

(Pokracovanie.)

IV.

àn Oblazovsky sedei vo svojej vlastnej izbe,

pracujùc. Chvilami v pisani zastal a trel si

celo,  jakoby  chcel  z  neho primeranù my-

i slienku nàsilne vylùdif.   Naraz odhodi pero
 

a rozhodi sa na stolici svojej nàpadne namrzeny a za-
mumle sàm k sebe: „aby clovek robil za celù stolicu.
Kazdému sa fazi robif, nuz uz len valajù na mna. Pravda,
ze s mojou spósobnosfou ziaden meraf sa nemóze^ Nuz
ale co màm z toho? Z tej chvàly sa nenajem. Zupan
pravda znamenity muz, vyznacuje ma vo vsetkom ; bezo
mna nie nemóze vykonaf. Jeho repràsentàcie ^obdivujù,
ale kto jich robil? Ja! A o tom nik nevie. Zupan ma
za moje pràce chvàlu a slàvu. Ale coze ja màm z toho ?
Musim ja na budùcne trocha inù strunu natiahnuf, mu¬
sim daf citif, ze som si ja povedoiny svojej pràce a
svojich zàsluh, a to mne nie je sladko zo vsetkych sii
robif a za to nie nemaf. Eh! nebudem ja na budùcne
tak robif, jako som robieval a aj dnes màm toho uz
dosf!"* Pocal prechodif sa pò chyzi. V tom pocuje ra¬
chot akéhosi vozika.

Na dvore stoji ùhladny koc, z ktorého prave vy¬
stupuje mlady Rozon. Zhliadnuc ho, Oblazovsky zmrastil
celo a nevrlo zamumlal: „Ten tiez prave v dobiy cas
mi prichodi." A chodil dalej mrzuto naladeny pò izbe.
„Blahorody pane," riekol Rozon, vstùpiac dnu, „màm
cesf predstavif sa a svojho otca ùctive pozdravy sdelif ;
boi by aj on osobne prisiel, ale vàzne povinnosti ne-
dovolily."

^Dakujem, dakujem," chladno odvetil Oblazovsky,
a pokàzuc na stolec, dolozil: „Sadnite si. òim mózem
slùzit?,"

„0, moja ziadosf je vlastne velikà, ponizenà prosba."
„No, snàdneprevysuje len moju mozuosf vyplnif ju?"
„0, naskrze nie!  Jedno slovo vase je k tomu do¬
statocné."

„Teda? Prosim, vyslovte sa blizsie a urcitejsie."
Mladému muìUìvi vstùpila krv do tvàre.
 

To spozoroval aj domaci pan, preto trocha priveti-
vejsie prihovoril sa:

„No len bez ostychania von s tym, co chcete; co
bude mozné, urobime."

Mladik sobral vsetky sily a trocha traslavym hlasom
preriekol :

„Blahorody pane! osmelujem sa v rodinnej zalezi¬
tosti ■-------"

„V rodinnej zalezitosti? V akej?"
„To sa tyka, prosim ùctive, vasej uslaehtilej panny
dcéry Helenky."

„Mojej dcéry Helenky?!" s vyrazom velkého podi-
venia opakuje Oblazovsky. „A co vlastne chcete s mojou
dcérou?"

„Mladik vstane a pribli'ziae sa k nemu, pò tichu
recie: „Vzàcuy pane Oblazovsky, neràcte sa pohorsif,
ja prosim vàs ponizene o ruku Helenkinu."

Oblazovského jakoby boi hrom omràcil,  tak zastal
a hiadel na mladika;  tento,   nemohùc zniesf jeho po¬
hladu, sklopil oci. Konecne Oblazovsky vyrazii zdlhavo :
„Tak?! Ale co vàm napadà, mlady clovece!   Moja
Helenka je este len diefa, tà nie je este na vydaj."

„Ved by to hned nemuselo byf;  ja pre Helenku
hotovy som vsetko  obetovaf a cakaf co prave aj rok."
„Mòj mily mlady pànko, z toho ale nemóze byf nie
ani teraz, ani nikdy."

„Smiein sa pytaf," zmuzil sa mladik, „preco nie?"

„Nie som povinny vàm priciny udàvaf,  no z ùcty

naproti vàm a pànu otcovi vàsmu vàm poviem: preto,

ze ja a moja dcéra Helenka sme si uz iného vyvolili, a

my vieme dané slovo drzaf."

Mlady Rozon, ani coby trùba archanjelova boia mu
k posleduému sùdu svoje zatracenie zatrùbila, tak omrà-
ceny zostal staf, sotva na nohàch sa drziac.

V tom vkrocila domàca pani dnu a zhliadnuc mla¬
dého Rozona, tak zhrozila sa, ze temer nazpàt cùvla.
Vidiac to ako aj zroneuého mladika, Oblazovsky ob-
màkcil sa a privetivejsie oslovil ho:

„Òoze si nesadaete? Sadnite sì; ved preto mózeme
byf dobri priatelia," a obràtiac sa ku svojej zone, po-
ucoval ju 0 stave veci: „HIa, diefa moje, tof pan Rozon
prisiel nàs navstivif, a co viac, pyta nasu Helenku. No
ale to nemóze byf; vies aj ty, ze Helenka nasa je uz
jakoby zadauà."

10