Cislo 6. — 1887.
 

SLOVENSKÉ POHLADY
 

139
 

Privàzuje nózky,
Sumné, biele ùdy,
basa ju unàsa,
vilne vinùc k hrudi.

Darmo sumnà Anka,
darmo odporuje :
siluà je to vàzba,
co jej ùd sfahuje.
 

Leti basa, leti
vesele pò poh:
Anka ticho plaùe :
srdiecko ju boli.

Srdieèko ju boh,
hndù si v ùom ziale,
nedbà na to Turek,
ulieta s ùou v diale.

Az ked ju odniesol
do lesa sirého,
dolu si soskocil
z konika vrannóho.

Dievciuu uiudletù
polozil na tràvu,
a lichotiac sa jej
k licku sklàìia hlavu.

Ale biade Hcko
zaraz zrunienelo,
a pravica brani
ruze jeho smelo.

Na nózky si srncie
Anicka poskoci,
vlastnym mecom svihne
basovi pred oci.

„Zrada!" skocia dràbi,
spabovia za nimi,
rozsekaf cbcù Anku
meci krvavymi.

Ale basa velie,
bàrs sani hnevom plaiiie:
„zachovajte mi ju:
vyrvite jej zbrane.

Skoda znicif také
javké kràsy mladé,
ona ma byt perlou

V  kràsek mojich sadc.
Uposlechnù dràbi,

posluchnù spabovia,
vyhybajùc ranàm
zbran leu devy lovia.
Ruka vsak sa toci
medzi jejich meci,
zadàva jim rany

V  rozlùtenej seci.

Na lavo sa obzre :
hned jich desaf bezi,

V  pravo sa ozeuie:
hned jich hiba lezi.

Darmo oni lovia,
co ma Anka v ruke,
oua mec nepusti
skòr podlabne muke.

Tu sa Turkom naraz
hnevom krv rozlùtì,
zenù sa pò Anke
jako dravci kruti.

Az jeden bladému
viac sa sviesf dà hnevu,
 

streli do srdiecka,
na zem vystre devu.

Hasne mladà kràsa,
tràvou krv sa prudi,

V  poslednom sa boji
biele chvejù ùdy. —

Basa na hasnùce
licka slzy roni,
a chcejùc jich zlùbai,,
s bozkom k nim sa kloni.

Pobadà to Anka,
co chce vrah nemily,
ztrasùc sa, posledné
raniien vzpruzi sily.

Zabbskne sa ocel,

V  boku basu piava,
a ou na jej ùstach

V  krvi dokonàva.
 

A. Z.
 

Slovensky o"bchodmk v ruskom kraji.

Obraz zo zivota. Pise Matùs Filo.

Predslovo.

ahliadnuc, ze nàs pospolity nàrod slovensky
ma velkù potrebu na poucno-zàbavné spisy,
odhodlal som sa napisaf pritomny oViraz,
predpokladajùc, ze tyinto svojim drabyni
bratom a sestràni slovenskym podàm v toni ohiade
skromny prispevok. Aby vsak cteny citatel dodal vàcsiu
hodnotu mojej chatrnej pràci, vyznàvam, ze obsazeiiy
dej V obraze je vsetok tak, jako je najiisany, z vàcsej
ciastky mnou samyni prezity. Nàsledkom èoho aj kazdy
z mojich kollegov, zamestknanyeh este aj dues tym sa-
myni zàujmom, ako ja, móze tomuto obrazu dodaf pravdi-
vého sùhlasu.

Odpustite ini vsak vy, drahi kollegovia, ze som sa
V tointo obraze dopustil aj niektorébo zartu alebo aj
slabosti nasej : ved ziaden, ani ten najskvelejsi zivot
ludsky nebyva bez chyb.

Prijmite tedy, drahi bratia a sestry moje, tùto iiioju
vara venovanù pràcu a zacbovajte knizoèku tùto aj svo¬
jim drahyni potoinkom na rozponiienku. Nech aj oni
spominajù si svojim casoni, — ked snàd tento nàs fazky,
nespokojny a krvopotny ehlieb lepsim domàcim, spokoj-
iiyni zivotom zameneny bude, — aky liorky a bolastny
zivot kedysi viedli jich predkovia.

Aby tak potom aj na to rozpaniàtali sa, ze jich
predkovia nielen pre uàzivu a inamonu svetskù na svete
zili, ale aj co verni synovia svojho opusteného nàroda
ducha a zivot slovensky podporovali a tak, èo iste sami
pochopia, nielen sebe, ale aj jim slàvnu budùcnosf pri-
pravovali.

A sch ab ad (v streduej Asii), na Tiirice 1886.

Matùs Filo.

I.
Vychod z domu.

Posraùrne pocasie, obycajny to prcdznak blizkej
jasene, dostavilo sa uz aj so sniuhlyrai, vlhkymi nilhami,
ktoré den pò den, èasto ponad saniù zem ostryni vetri-
kom sera a tam prehàùajù sa.

Vysoké hory, ako „Jaakovà" lebo „Ki'cei'a," uz leu
zriedka odhalujù sa z hustych sedych oblakov. A ked
predsa niekedy cez poludnie chmàra za chraàrou prudko

is-*