ROCNIK vn.
 

^^'^^--M^H^^^^^^
 

imm
 

^^:
 

00":-: ^:mr  -"m
 

>#^|^rv
 

^^<^4o t^.'-^c)^ ^^ '
 

Ture. Sy. Martin, dna 25. septembra 1887.
 

Slovensky obchodnik v rnskom kraji.

Obraz zo zivota. Pise Matus Filo.
(Pokracovanie.)

asi sii uz hodny kus cesty na poli, a leu-leu ze

sa hybu napred v tom mori blata; nepreslo vsak

ani poi dna,  uz

usli sedem vei-st,
ci jednu rakiisku milu Tu
boi prave odporuceny dvor,
a ked ho navstivili, zatiahli
zas ku druhému, tretiemu,
az dosla nedela a nasi mali
oririych.

Ponevàc viak velini zia
cesta len dalej trvala, po-
rariili sa Jozko s Durkom
medzi sebou a pò obede za¬
priahli. I pustili sa babnom
miazgavym, odporuym, a
fiurko zavse, ked uz mal tak
asi 20-funtovù gundzu blata
na uohe — lebo obchodil pò
rolach a tam sa mu najlepsie
na cizmy bralo — odkopnul
neraz nohou, aby oriletelo, a
plesk, uz boi na nobaviciach
bialos. Janko sa zasniial, ale
uie nahlas.

Kyvkajù sa oni len, kyv-
kaju akosi: Jozko siel po¬
predku pred koiìmi, prezera-
jiic tvrdsiu cestu, f)urko len
mlàky obchodil a Janko po-
hànal o dusu spasenu. Neraz
chudàkovi az zilky na hrdle
navrely, ked pochodii cez
màkké miesto, èo tak nà¬
ramne na kone krical, len
aby mu nezastaly.

Koneène dotiahli k do¬
linke a ked Jozko spozoroval
traseninu, kàzal na chvilu za¬
staf. Obzrel najlepsie miesto
 

August Horislav àkultéty.
 

k priechodu, podisiel ku konom, aby jich za kàèky potiahal,
a ied vysadol sàra na voz, Jankovi sa tu bài dat pobànat,
posvàcal kone a skrikol nad niini, aby len skorej prebfdly.
Voz rozkoli'sal sa pò bahne ani èoby boi pò vorie plàval,
a ked uz kone az pò samé bachory zaviazly, lahol az pò samy
„vrch" (= sppriok u kasne voza) a — galiba boia hotovà.
Jozko i Durko priskoèiii hned akosi biedue ku koiiom,

aby jich od zkazy zachrànili,
a nemohùc poboèkov a s(a-
hàkov poodkladaf, poodrezà-
vali vsetko nozmi. Kone sa
V blate hàdzaly, von sa ne¬
mohol dostat ani jeden: Jozko
volai zìifale: „Pre Boba zi¬
vého, èo si poèneme!" a
Durko zas: „Vsak som ja
hned vedel, ze to tak bude.
Mohli sme neisC v nedelu !"
a Janko krièi zpoza voza ani
èoby ho drel : „Jààj, Jozko
raòj ! Jój, Ilurko mòj ! za-
inàrnimsa! Jàj, inamkamoja
rirabà!"

,,Coze sa ti robi, ty zaba?!
Nevrest!   musime  kone  za-
ebrànit!"   krical   naùho  na-
strachovany Durko.
^~          S bieriou akosi vysvobo-

/' dili nasi bràzdneho kona,
lebo tento boi bystrejsf. Jozko
hned na takého uniazaného
vyskoèil a evàlal pre pomoc
do blizkej deriiny, krie nasi
cbceji riotiabnuf na noe.

Durko uz tiez oriisiel od
sediového, lebo tento ni
i hlavou lezal na blate, a
isiel retovat Janka, ktory
este vzdy na maniku krical.
„Nuz jakoze si ty v pekle
sera vhabai ? Takto pò samy
pàs zaviazuuf!"

„Ved — som — chcel —
voz — tisnùt!" — odpovedal
Janko placora.
25