Bok 1891.                                                                                  Soiit 2.

SloYenské Pohlady.

Poet.

Od T. Vansovej.

Kychlovlak do Pesti odiàiel ; perron velkej stanice ostai pràzdny.
Ùradnici poodchodili na vecera a kdektori i do mesta ; sluhovia este
za chvflu chodili s lampàsmi sem i tam, potom ostalo ticho.

V cakalni I. a IL triedy bori len jedna lampa, aj tu stiahnul
sluha k vóli usporeniu oleja. U okna sedi mladà pani a od dlhej
chvile vytiahla pletenie. Musf k vóli zubnej operàcii do Pesti, chu-
dinka! Ponevàc chcela usporif niekolko zlatych, cakà na lacnejsf
vlak. A musf cakaf paf hodin. Ui bolo jej clivo, samotnej.

Tu pride do cakalne stary pan. Jeho postava je chudà, vysokà,
£j|ttvàr dosf svieia a veirai pohyblivà. Bradu raà sedivù, ako i vlasy.
nBlase, ked pozdravil ju zdvorile, poznala, ie mu chybia zuby...
Oblek jeho je cisty, ackolvek nie elegantny. V celku urobil dojem
dedinského statkàra.

Zàpàt za nfm prisiel mlady suhaj. Zo vsetkého vyzeralo, ieje
ètudent. Istotne prisli spolu a cakajù na ten isty vlak. Teraz vsak
idù zrovna z restauràcie.

Starfk preèiel niekolko ràz pò izbe, tu i tu obzrel sa na raladù
paniu. Potora zastal u stola a vynal z tobolky balfk popisaného
papiera.  Jeden hàrok vytiahnul a, roztvoriac ho, podal studentovì.

„Noie no, bracek, precftajte ini tieto verse."

Ósloveny ueochotue pristùpil ku stolu a vzal podàvany mu
papier. Zacal cftat bez chuti, bez prfzvukovania. Verse boly raadar-
ské a z nich prsaly slovà: kvety, hviezdy, ieny.

Mladà iena poslùchala, i pomysiela si:

„Snàd su to jeho verse? A kto on mòie byt? Ci jeden z te-
rajsfch madarskych bàsnikov? Aky je zdvorily! Jeho chvàlospev
zahrnuje vsetky ieny, teda i miìa! Do versov nerozumiem sa, ale
tak sa zdà, ie su dobré. Podivny to starik!" A zvedavosf jej boia
vzbudenà.

A ako by uhàdnul, ie jedinà poslucbàcka rozraysia o nom, ob¬
zrel sa stary pan na nu. Zpod hustého obocia blysknul na nu okom
este bystiym, potom osopil sa na studenta:

„Ale jako to citate? Nenaucili vàs lepsie?" I vzal mu z raky
papier, postavil sa s nim k lampe, ktorù trosku vytiahnul a zacal
citaf, ba moino povedat, ie deklamoval.    Prìzvuku pravda ai ne-