Bok 1891.                                                                                 Sottt e.

Slovenské PoUady.

V òiernickej èkole.

Povesf od Eleny  Maróthy-Soltészovej.
I.

okola a farà v Cerniciach stàly za nebohého pana faràra Vranku
vo velmi priateFskom poraere ; ale potora, za jeho syna, pana faràra
Vrankayho, ktory asi pred òsmimi rokami stai sa nastupcom svojho
otca, rozladil sa poraer z roka na rok vaerai a nebolo veru vy-
bladov, ieby sa kedy navràtil do starej kolaje. Pan rechtor Lemjak
boi zkùseny, starosvetsky prfsny a trochu tvrdohlavy stary èlovek;
pan faràr Vraukay boi z novej skoly, nasiakly inodernyra patrio-
tismom, snaiiaci sa èira lahàie poniraaf svoje knazské povinnosti a
cim prfjeranejsie stràvif iivot, v èora neraàlo utvrdzovala ho jeho
iena, pani peknà, poiivajùca pre svoje elegantné maniry vyznara-
ného po.Nfavenia v svojora spolocenskoiii kruhu.

Co ciikevnici smysiali o preinaèenych poriadkoch vo fare, e to
sa tam màio starali. Nebohy Vranka bez zvlàstneho prehovàrania
zabezpeèil synovi nastupnlctvo v svojej vynosnej cirkvi, vdaèny,
dóverèivy lud pristal na to, lebo myslel, ie syn nebude rau horsira
faràrom, nei bel otec. Po synovom iiastùpeni (otec onedlho unirei)
bolo pocut nespokojné hlasy, no nik nevsiinal si toho, na fare snàd
ani nevedeli o nich — a lud konecue navykne na vàetko. Poraer
medzi faràrom a cirkevnfkmi stai sa chladnym, obinedzenym na
najnevyhnutnejsie styky. Vrankayho pracovna nebola navàtevovanà
hliidajùcimi poradu vo verèjuych alebo s ikroninych veciach cirkev-
niknii, ako to byvalo za jeho otca; no jerau nenapadlo potrudif sa
prete, tyra raenej jeho panej, pod ktorej spràvou priestrannà cier-
nickà farà dosfala vyzor elegantného panského dorau. Pani faràrka
zakaidym pocftila nervósnu nevolu, ked sedliak v krpcoch alebo
vyniastenych ciiraàch stùpal pò èistej dlàike chodby a pitvora, ked
niu uutne bolo prisf pò akomsi vykonàvauf do fai-y. Obyèajne ne-
preraeskala naporaenùf rauia: .Prosira fa, Lajoà, odbavie toho cfm
skorej, aby som zase nemusela vyvetrievat izbu pò jeho inastnych
èiiniàch a vlasoch!" Ludia, chudàci, dobre citili cudzosf a pychu
faiàrkiuu a neprisli jej zbytoèné zavàdzaf.

Navykli i na teu chladny pomer, ale ich predsa oinfnal. Meno¬
vite ked z kostola isli, ueoporaenuli hàdara ani raz priporainat si
nebohého pana faràra. Ked toho dobrà, vyholenà tvàr, s polokruliora