144

A v(&cne vzali ste vy zertvu duse,

plam srdca, i sìz bólnych tok;

tak zdalo sa mi, ze vàs bòi mòj kuse,

jak kùsal i mna v lavo, v bok ;

a radosf moja zaziarìla plamom

i v tvàri vasej, — chvel sa ret:

no vsetko toto bolo, ach, len klamom!

Kdeze ste, mili? — Ved vàs niet!

Ked zjasal duch mòj slasfou blahobytu,

ze hnusné rabstva okovy

rozdrùzgal narod, — aj hned boli vy tu

ste spievaf slàvu hotovi;

i zivot, dusu za nàrod ste darom

daf v zertvu chceli, a to hned:

no ale vsetko bolo to len klamom!

Ved kde ste teraz? — Niet vàs, niet!

Blesk zàsti hnusnej za bleskom ked slahal

V posvàtné nase ùstavy

a nicii, borii nam, co nàrod sfavai

za svoj gros pràcny, krvavy:

ja slzil, — a vy tiez v tom ziali samom

ste stfpli V jarme nasich bied;

no toto vsetko bolo, ach, len klamom!

Ved kde ste teraz? — Niet vàs, niet!

Rozprchli ste sa: hladom hnané vcelky,

opustiac biedne svoju maf,

nedbajùc, ze bòi matky lùbej velky,

ze musi zialom umieraf;

a ona predsa k srdcu chce vàs vinùf

a vola V pusty, diaTny svet:

>>0, preco. Tube, date matke hynùf?

Ó, podte!« — Kde ste? — Niet vàs, niet!

Tak cujte hlas ten! Hor' sa znovu k cinu!

Nech kropaj bràzdi cela stràn!

Sem piece k plecu — a bòi, strasti minù,

osvieti slnce rodu stàn !

Sem, dusa, ktorà pràcu trudnù rada,

sem, kto za nàrod chce zif, mref;

no prec, kto v tieni svoje blaho hladà :

sem zrno ciste, — plevy het!!

Stràiian.
 

-w-