Bok 1802.                                                                                          Soéit 4.

Slovenské Pohlady.
 

■-.v^:^-
 

Tichà voda.

Poviedka. Od Martina Kukuéina.
I.

Do mlyna som velmi casto chodieval. Menovite v zime. Ked:
som sa najedol pecenych zemiakov so surovou kapustou, ktorà
vizdala medzi zubami sfa reraen na kordovànkach — ja bybaj do
mlyna, ktoiy boi hned za vodou. Obycajne sedeli za stolom: mlynàr,
inajstrovà a syn Martin a jedli vzdy daco mùcneho. Ej, dobré
halusky s vajecnicou varievala pani raajstrovà ! Boh jej daj zdravia !
Cely ralyn vonal od nich; sarao palecné koleso rauselo dostaf cbuf
na ne, bo sa mi zdalo, ze vola na majstrovù: „Daj i mne — daj
i mne!"

Ale ani raz mu nedala. Len mne vzdy oddelila na miàticku a
polozila ju pod pec na lavicu. Ja pravda jedol, bàrs maf neraz mi
povedala: „Co sa ta vlecies, ked idù jesf! Ale ty nevies, ze je to
mrzko oci na nich vyvalovaf a lyzky im cftaf? Este sa nazdajù, ze
fa hladom raorlin!"

Co som mal robif? ked som ta prisiel, skoro vzdy som ich
zastihol pri stole. A ked mi dali — co by nejedol?

Raz som tak dusil halusky, ked — màio veru chybelo, ze mi
daktorà nezabehla! — ked voàla raaf moja do izby.

„Podte s nami!" nùkal ju majster Brna, robiac jej pri sebo
raiesto.

Ale raaf neàla Odpovedala chladno: „No len zdravi!" A zaraz
do rana:   „Coze tu hiadàs, pacrev kadejaky!  Pakujeà ho doraov?"

Usta sa mi rozàfrily, slzy vypadly na lice a haluàky na kabanu
z ùst. Vecnà ich àkoda!

„Ale, Katrnàka, dajte mu pokoj — neboziatku!"

„Ale sa nenajedol, ci co!" hromzila maf.

„Ved viete, Katrenka, aké su deti ! V cudzom dome by i certa
zjedly..."

„Nuz ale toto je uz moc!" nedala sa uff àif maf.

Od toho dna som vo mlyne ani nepàchol. Maf este ako maf.
Ale otec mi prikrùtol, ze mi „hlavu na klàte odtne," ak len jednou
nobou stupfm do mlyna. A co este, keby oboma!

13