Bok 180S.                                                                               Soiit 12.

SloYenské Pohlady.

Konec a zaCiatok.

Povesf.
Napfsal Martin Kukuóin.

(I>okoD(«nie.)

XIV.

Martin neodkladal dlho. «Naèo odkladaf?" porayslel si. «Nech
sa stane, co sa ma."

V nasledujùce ràno vybral sa do Lehoty. Voàiel veirai nesraelo
k Dobovi.

Dobo sa nesraierae zadivil, trochu i ziakol. Vie, ze Martin boi
tiei pri humne, moine i vypoèùval jeho rozhovor s Betkou. Ou
neutekal zpoza piota do Lehoty, ale oklukami vràtil sa pod oblok
Dukàtov. Videi v izbe Martina, Betku, i starého. Bolo vidno na
nich shodu, aspon star/ boi ui udobreny. A tu pride k nemu,
Martin prfde, ktor/ ho vyhodil zo sedia. Co chce? Vyporastif sa,
ie ho vyhodil Betke na oèi ? A eàte najhoràie, ie je doma samotu/.
Tato a mama su na trhu.

Nevdojak obzrel sa k dveiàm, èi su volué. Martin chlapisko,
a èerti vedia, na èora hlavu lame ! Martin porozumel jeho pohladu —
usmial sa trochu, bare i smutne.

«Nie tak, nie," upokojuje ho. «Pokonclme sa azda po dobrom.
Ja som sa leu priàiel op/taf: èo zara/àlate s Betkou?"

Dobo sa zapàlil a to ho najedovàlo. «Eàte raa vysmeje!" Toho
sa boji viicèrai, ako bitky. I jeduje sa, co si Martin dovolil. Pride
ho exaraenovaf, sfa chlapca. Ved by rau on povedal, ale predsa sa
len boji.

«Nui ako ralàdenec s dievèafom," odpovedà celkom skromné,
alebo skòr pokorne.

Martin chàpe, aké je to poniienie, musef sa akoby spovedaf.
Chcel by ho predsa zaàianaf. «Ja sa to nespytujem z vlastnej na¬
uky. Mne do toho niè." Ledva utlurail faik/ vzdych a slzy pri
tomto vyznanf. «Ktosi druh/ rad by vedief vaàe ùmysly. Ten sa
pyta."

«A èo nepride sàra ten ktosi?" chcel Dobo na to, ale sa
zmiernil.   To by boi odpor zjavny a odporovaf nemòze.  Ale zase,

46