Bok 190?. SoSit é.
Slovenské Pohlady.
Dom s mezaninom.
(Povesf umelca.)
Od A. P. Cechova. ■ ._
I.
Bolo pred 6—7 rokmi, ked iil som v jednom z okresov T—skej
gubernie, na majetku statkàra Bielokurova, mladého Cloveka, ktory
vstàval velmi zavcasu, chodil v poddievke \), veCer pljaval pive, a
vidy ialoval sa mi, ie on nikde a v nikoni nenaehàdza sùcitu.
Byval v sade v jednom krydle, a ja v starom panskom dome,
ohromnej sàie so stipy, kde nebolo nijakého nà'adia, okrem Siro¬
kého divàna, na ktorom som spàval, a e§te stola, na ktorom vy¬
kladal som pasians. Tu vidy, i za tichého poCasia, Cosi huCalo v sta¬
rych amosovskych peeiaeh, a v Cas bùrky triasol sa eely dom a,
tak sa zdalo, pukal sa na Casti, i bolo troehu straSno, zvlàSte
V noci, ked vSetkych desaf velkych oblokov zrazu osvietil blesk.
Sndbon odsùdeny k veCitej zàhalke, nerobil som rozhodne ni¬
Coho. Cele hodiny hladel som oblokmi na nebo, na vtàkov, na alleje.
Citai som vSetko, Co prinàSali mi s poSty, spai. Niekedy vychàdzaval
som z domu a do pozdného veCera brusii som niekde.
Raz, vracajùc sa domov, nenazdajky zablùdil som do neznà¬
meho panského dvora. Slnce sa ni schovàvalo, a na kvetùeej razi roz-
tiahly sa veCerné tiene. Dva rady starych, busto posadenycb, velmi
vysokych jedli stàly, ako dve nepretriené steny, tvoriac temnù, kràsnu
alleju. Lahko preliezol som Cez plot a iSiel po tejto alleji, skizajùc
sa po jediovom ihliCi, ktoré tu na palec pokryvalo zem Bolo ticho,
temno a len vysoko na vreholcoeh kde-tu triaslo sa jasné zlaté
svetlo a menilo sa dùhove v pavucinàch. Tubo, do duSnosti vonala
chvojina. Potom obràtil som sa do dlbej lipovej alleje. I tu také
zapustenie a staroba, lanskà listva smutné SuSfala pod nohami a
V sùniraku medzi stromy prataly sa tiene. Na pravo, v starom
ovoenom sade, mimovolne, slabym blasoni spiovala ilna, iste tioi
starenka. No tu sa lipy konCily ; preSiel som popri bielom domo
s terrassou a mezaninom, a predo mnou neoCakàvane otvoril sa
^) Spodny kabàt, karaizol.
21