436

prekypom túáob rozbáranyeh: —

tu duSa ako na rozkaz

si s chvatom siahla na okovy

a trhala a skúbla na nich;

po áilách oheñ preDiebal,

kyra onen hlas tak Cudno novy,

jak zdalo sa jej, kúzla slovy

vády eSte k sluchu zavznieval.

Len nado dñora Co áelany

sen privrel oCi unavené,

no nepriSlo s níra ukojenie

s náhradou utratenyeh sil,

s odpoCinutíra sladkyra, áivnyra;

bol nepokojny, trbany,

jej myseí iba pohorSil

záludora prorockyra a divnyra:

Zahraleny totiá cudzinec,

jak zdrierala temer na srarf zbitá,

bez slova, leda nezeraskou

zblyskajúe krásou ponad ñou,

u posteinébo zastal Stíta —

stál zcbvilu takto nepohnute,

videníra strplyra — na koniec

k nej sklonil sa i milenec

jak, s takou hiadel na ñu láskou,

s tak teplou, eitnou úCasfou,

s ustarostenou v Cele vráskou,

jak keby bolo rau jej luto —

To nebol anjel z vySiny

azurnej, rovny nebeSfanu,

jej soslany v stráá, na ochranu:

kráá z dúhovycb mu pableskov

nezdobil vlasí prstienkov;

to nebol ani z hlbiny

pekelnej das ten preúáasny,

i muCitel kol cudzopasny

i samomuCeñ povinny —

nie! on (tak Iza bo zobrazif)

na veCer ponááal sa jasny:

ni den ni noc, ni rark ni svit!.. .

(Dokondenie.)