Bok  1888.                                                                                           Sofiit 1.

Slovenské Pohlady.

-----..rp^^-^--^

Z mojich 2iackych èasov preèporskych.

Od Joz. L. Holubyho.

vez letné vakàcie r. 1850 odpocival som, jako vysluzìly, emi-
nenciami vyspikovany, druhorocny modransky syntaxista, na vavri-
noch v mojoni rodisku, Lubine, t. j. lapàval som pò potokoch veselo
rakov, — lebo vtedy svet nebol este natolko zcivilisovany, ze by
za kartu, opràvnujucu chlapca rakov lapat, musei 2 zi. platif, —
a kedy-tedy zaskocil som si s mendfckom do javorinskych seci na
cervone maliny, alebo som doma v zàhrade pod lipou struzlikal
ule, do ktorych som osàdzal nie snàd vcely, ale zpod pazite
vykopanycb cmelov, a mal som nàramnù radost z toho, ked sa mi
tam ujali a ja som sa mohol za cele hodiny divaf, jako z ùlov
vyletuju a s obnòskou a raedom zase sa vracajii. Patrne sa tym
cmelom také civilisované v ùloch byvanie lepsie Tubilo, nez taky
zivot troglodytsky, jaky predtym viedly. Ale vakàcie sa rychlo
minaly, a ked asi v polovici augusta zo Starej Turej zavolany,
kulhavy krajcfr Stavinoha prisiel, a pocal na stole papierové pàsy
kràjaf, aby mi odmeral pulidery, vestu a kabàt, uz som sipil, ze
nezadlho musfm zase do skól a sa s rakàrstvom a cmelàrstvom
rozlùcif. Tento Stavinoha boi velini orginàlna chlapina a dia po¬
vesti najsikovnejsl krajci'r z celého okolia, lebo vedel z najtesnej-
sieho kabàta pò starsom bratovi najvoluejsf, pomocou obratenia,
prania, hladenia a plàtauia aj najnovsf pre mladsieho brata usif,
jako som to sàm kazdorocne zkusoval. A ze ma tak, za lacny gros,
paràdne kofko ràz vyfintil: daj mu za to Pan Bob slàvu vecnii!
Ale tento Stavinoha boi aj proto pamatnym clovekom, ze na van-
drovke boi povymetal bezm.ila vsetky veliké a drobné stàty Europy,
a z kazdej krajiny si doniesol par cudzojazycnych slov, ktoré so
zvlàstnou zàiubou vpletaval do svojich rozpràvok, ze tieto vyzeraly,
jako rozkosné recové mozaiky ; a ked sa dal rozpràvaf o svojich
zkiisenostach pò vandrovkàch, aj ten najsmelsf jàgersky latinàk sa
musei pred nim schovat, co sa mu leu tak z kecky kadilo. Skoda,
ze som si len jednu jeho exklamàciu zapamatal! Raz boi v Lubine,
ked prave slivy najkrajsie kvitly, a on, jako clovek citu a obdivo-
vatel pri'rody, zastav vo dvore, podoprel si boky a niibniic ocima
na stromy, polal: „Vsak ty cvecky pekne blyn (bllihenj!" Len
jedno ma pri Stavinohovi mrzelo, — teraz to uz bez strachu mó-