Bok 1898.                                                                                          Soàit 8.

Slovenskó Pohlady.

Cestopisné èrty.

Pise Martin Kukucin.

m.

otarà rfmska slava, na ktorù fa upomfna Dioklecianov palàc,
boia tiez len, ako nàs clovek hovorf, ,do casu". Nezostalo z nej
nic, okrem takychto starych mùrov pò svete („svet" vo smysle
starom) roztrùsenych a cosi starych bachantov, nàsledkom ktorych
museli sme sa ucif latinskù grararaatiku. Dnes pravda uz ani tu
neucia.

Dioklecian zil, ked hviezda rfmskej slàvy uz sa uaklonila k zà¬
padu a dnu ohromuà drzava hnila, rozpadnutim hrozila. Obor na
hlinenych nohàch. Zvonku ju obstùpily nove, cerstvé nàrody —
vnùtri stary statny stroj sa vyzil, ziadal reforray. A co najhorsie:
i galilejsky „filosof" svojira novym ucenim, novym moràlom ohrozil
zàklady vecnébo mesta.

Z obycajného vojaka, rodeného v Soline, Illyricume, ktory sa
zval Cajus Aurelius Valerius, stai sa casoni cisàrom dfzavy rim-
skej. Sàm rozdeli krajiuu na dve ciastky, vyberie si jednu polo¬
vicu a do druhej postavi priatela Maximiana. Premóze barbarov,
zciastky sàm legiami rimskymi, zciastky ich rozvadl medzi sebou,
nech sa medzi sebou hryzù a zjedia. Tak pod nim starà slava za¬
svietila novym leskom. Aby to malo i trvàcnosf, vymenuje nàsled-
nfkov sebo i Maximianovi, len aby udrzal drzavu od fazkych borieb
a otrasov pri upràzdnenf prestola. Pozdejsie sa presvedcil, ze kre¬
sfanstvo tajl v sebe zàrodok rozpadnutia drzavy. Vrhol sa nan celou
vàhou svojej neohranicenej moci, vydal proti nemu viac ediktov
i rozmnozil hùf mucedlnikov. Roku 305, majùc este len 60 rokov,
zadakuje, prisill zadakovaf i svojho sùdruha, ktory je v najlepslch
rokoch, vymenuje novych cisàrov i ich nàstupcov a pò dvadsaf-
rocnora, slàvnom panovanf utiahne sa do svojej vlasti, do Salony,
od ktorej nedaleko uz pred rokmi nariadil stavaf palàc za letovisko.

Ako jednoduchy privatier zije si tu do r. 313. Tu i tu musi
Isf i medzi svet, lebo sa stavajù vsakové zmàtky a svady medzi
cisàrmi a ich nàslednlkmi. Presvedcil sa na vlastué oci, ze jeho
dielo nemà trvàcnosti: co zhnilo, musi sa rozsypaf. R. 311 cisàr
Konstantin vydà svoj edikt tolerantnosti. To starého cisàra muselo
tazko zabolef.    Ze vraj s placom a nariekanim tùlal sa pò svojom

29