Rok 1898. SoSit Q.
Slovenské PohMy.
-^-p:^'
Z domova.
Od TAidmily Podjavorinskej.
(Dokonòenie.)
XO Vianociach ètefan prisiel k nim pò dlhej dobe prvy raz,
a Anna pò prvy raz usmiala sa.
A jako by tym ùsmevom i nieèo tej dàvnej dobrej vóle bolo
sa jej vràtilo, zartovala a smiala sa jako kedysi,
Medzi rozhovorom Stefan ako by si spomenul na nieco, riekol
lahestajne a usmievave:
„No, bla, so mnou a Evou sa to uz tiez rozbehalo... Nuz:
neboli srae jeden pre druhého! Nech si ona najde druhého, a ja
tiez. ..
Anna vzhliadla k nemu, a ich oci stretly sa. Boi to pohiad
nevypoèltany, ale ako by akési kùzlo bolo sa vpilo nim do jej
duse. Ako by sa boli videli pò prvy raz: i ùzas i vrelosf, i bàzen
i rozkos vyrazila v tom zablesknutl... Nebola to bludiéka uàruzivej
làsky, akà svietevala z ocù Martina, ale bolo to èosi daleko hlbsie,
vrelsie, prenikavé a uchvacujùce...
A bez toho, aby zadivila sa torau, citila, ze lùbi, lùbi zase,
vrelsie a raocnojsie, nezli toho prvého, ba ze lùbila uz prvej, nez
saraa vedela o tom. A aè slov medzi nirai nebolo — ten jeden po¬
hiad boi vsetkym, k èomu mohla viazaf svoje sny i nàdeje, predsa
tak istotne vedela, ze i on miluje ju a prijde...
K tomuto jednomu slovfcku pojila vsetky svoje myslienky a
tyzdne cakala uà jeho nàvrat (boi ètefan zase odisiel do sveta),
cakala s nàdejou, tùzbou i muèivou zozieravou ueistotou...
A prisiel...
No vtedy boia to uz — ako sama presvedèovala sa — len
takà bezvyznamuà nàvsteva rodinnà, ako tie, kyin si oste niè ne¬
myslela. A prijala ho tak chladno... Ba nenàvidela ho v tu chvflku !
Boi uz tri tyzdne doma, a ona darmo vyèkàvala ho, darrao vy¬
zerala na cestièku, vedùcu hore vrskoin, ta pod vysokù Javoriuu.
Den pred tym, ako koueène dockala ho, dozvodela sa, ze ètefan
Hrusiak bude si braf akùsi bohatù vdovu. Preto vraj rozislo sa to
s Evou, lebo tà nebola by mu priniesla niè, a on — nuz, drzigros!
Shrna, skyvrazi èi doma, èi vo svete .. Ale i treba mu. Musf
vyplatif pàf sestier a teraz stavia dom. A aky dom I Ani kastiel
nejaky... To uiS pre tu bohàèku !
3»