547

„Òo rozkàzeS, jasny pane? Ale som sa naèakal do roka bez
pràce!"

Kràloviè inu vyrozpràval, èo a ako sa mu vodf, a ie teraz ma
spravif z tohto jarèeka jazero a pò jazere majù do veèera lode
plàvaf.

„Neboj sa niè, len chytro bez na vrch, aby fa voda nevzala",
povie sluha, a hned zacne stromy vylamovaf, skaly dri'izgaf a robif
velikànsku kaiL Voda ràstla v doline, ako by boly cele rieky
z oblakov tiekly do nej. Ked priSla Svoboda s obedom, nevedela sa
naèudovaf; obzerala sa a kràlovica nikde.

„Seni blizSie, na breh!" kricf ktosi na ùu.

()na sa obzerà a bla ! kràloviè stoji na lodi a kyva jej klobù¬
kom. ISla az k vode a kràloviè priSiel k nej.

„A èo si takà uplakanà?" spytuje sa jej kràloviè.

„Ach, ako by som neraala plakaf, ked som sa nazdala, ie sme
uz ztratenl! Jezibaba nosi pri sebe èarodejny prùtik, uz tak lahko
nedostanem ho do roky."

„Neboj sa uie, Svobodienka moja," vravf, „màm ti ja verného
sluhu, ktory nani uz i bez carodejuého prùtika pomòze. Len ty povedz
sestràm, aby sa schystaly na cestu,  lebo dnes veèer odi'deme."

Pekne sa rozlùèili a Svoboda iSla povedaf sestiàin, aby sa
chystaly potajoniky na cestu.

Jezibaba boia vecei' bez seba od jedu, ze kiàloviè spravil i
jazero; hàdzala sa jio zerai, sklbala si vlasy, bila tie tri priadky i
svoju leuivù dcéra (tu s kopytami), ale kouecne utISila sa a zaèala
sa usmievaf a kràlovièa prihlàilzaf.

„Dobre si slùzil, syn raój, dobre," hovori; „chceS teda jednu
7. raojich dcér za zenu. Vdaène ti ju dàm, len povedz, ktorù cliceS."

„Svobodu chcem, starà maf."

„Dobre, dobre; ale si ju musiS pozuaf, ktorà je."

Jezibaba poslala ho von a povedala mu, aby len potom priSiel
duu, ked zavolà nanho.

Po chvili ho zavolala.

Kràloviè pride do chy^e a tu vidi Styri kràsne panny rovnako
v bielom oblecené v rade stàf.

„Vyber si z nich svoju Svobodu", hovorf jezibaba.

„Dobre jej je povedaf: vyber si", mysli si kràloviè, „alo ako,
ked su i na tvàr vSetky Styri rovnaké."

Ale mu prislo na uni, èo pocul u ceniokùaznika. Pozre dolu
a tu vidi, ze ma jedna krajnà kopytà! pozre na niky a zbadà, ze
ina di-ulià krajnà porezané a troSku i krvou poffkané ruky.

„Toto je ona," ukàzal na tu s porezanynii rukami, a Sfastnà
Svoboda padla mu do nàruèia.

JeÉibaba zaèala sa vrtef od jodu ako ciba, ale naposledy ustaia
a sadla si, sekajùc zubami.

Svoboda ehytila sa kràlovièa, ako by sa bàia, ie jej ho eSte
vezmù, a nepustila sa ho. Jej sestry Bratstvo a Rovnosf predstùpily
pred jezibabu a hovorili jej :

„Ked Svoboda odchàdza, musime i my s ùou, lebo my tri jedna