Rok 1888.                                                                               So6it 12.

Slovenskó Pohlady.
 

-rp^'
 

Niòia.

In a Dunaji na sihoti dive busi kricia :
Ja som toho a ja tobo, tretia:  »Ja .som nicia.«

Kdeze ti je najmilejsi, kdeze su ti deti?
»Pochytali drobné deti do katanskej sieti,

on vsak zradne zamiesal sa medzi cierne vrany :
»Verte, sestry, nevinnà som, nezaslùzim hany!«

Dive busi medzi sebou cosi zagàgaly,
opustenej sestre svojej dobrù radu daly:

Sestra nasa, drz sa kfdla, neostan tu sama !
»Slabà som ja, zmiatol by ma zàvrat nad horama.«

Akà si ty tvrdosijnà,  nedàs nic na radu !

»Na predvoji budem lietaf, len mi dajte vlàdu !«

Akà pomoc ? Zahynies tu v rczdriapanej sale. ..
»Myslela som, ze sa svojho srdca opytate.«

Zagàgaly dive busi, letia do vysokà,

a tà nicia, hiadiac na ne, slzy roni z oka.

Ej, sia by, -sia, ale krydla moc ztratily perla

pri obrane drobnych deti — sestry vsak neveria. ..

Pod brehom sa ucupila, v noci zadriemala,
snilo sa jej, ze jej volnosf krydla rozpinala:

Tu jej muz a tu jej deti   — vsetci v kfdli rodnom. . .
Zmizol sen a zora sedi uhle na vyehodnom.

Nezbcdnici skaly hàdzu do smutnébo vtaka:
»Nicia som!« a k nebu biadi a len cakà, cakà. . .

Somolicky.
-------------■♦«--------------

46