130

«Dobry," pokracovala, «i ja mihijem ho a vdacne poslùzim mu,
ale daj mu ty, znaf, ze si slaby, nuz vyuzitkuje fa — dókaz naàe
poiné pràce. Ano, dnes ma byf ovos doma, a preto postaraj sa uz
aj ty raz, rozkaz prisne, aby svàzali."

«A — maminka, ak je ovos nie dosf such^? Ved znàà, ie
prsiavalo. Este mu snàd nezaskodf tamvon."

«A — videi si ho ty?" zahriakla chudàka pani faràrka. «Kedby
aj nebol, domov prfsf musi, lebo do vecera, najdial v noci, prfde
dàzd."

«Coze hovorf Borfhàj?" pytal sa pan faràr tei*az ui v cizmàeh
a V plnej vyàke svojho tela vyprosteny. Pravda, hlava jeho boia
uz starobou napred naklonenà, ale charakteristické bolo jej drzanie
a celého tela vóbec. On boi kràsny starec.

Borfhàj boi nedaleky strmy vrch a obycajne barometer pana
faràra. Z oblokov bolo prave zhliadno nan. Teraz zavisly na nom
hmly.

«Pravdu mas, raarainka, nebude dlho bez dazda; pòjdera na
pole, usporiadam vec — a ty si lahni. Rozkaz Ève, co ma robif,
aj Helenka nech pracuje. Vari est* spf?" S tymito slovami obzrel
sa na divàn, kde spalo asi trinàsfrocné dievcatko s ùsmevom na
tvàricke, s anjelskym pokojora na cele.

«Helena!" skrikol otec, omocil ruku do vody, ktorou prave
chcel sa urayvaf, a striekol na devuàku. «Vstaneà, ty lenoch!" «„Uz
slniecko nad krajinou dosf vysoko stàio"". . .

«Nooó, otec," volalo dievcatko, hodilo sebou ako rybka, ked
mràtf sa nad vodu, a skrylo sa pod paplon, odkial kukalo, ci nàraz
nebude opàtovaf sa.

«Ci to tak pozde vstàvajù, sleèna?" volai na nu otec.

«To zdedila po otcovi, " riekla pani faràrka, priblfziac sa k di-
vànu, sadnùc nan a hiadiac diefa po strapatej blàvke.

«Vstaù, Helenka, hor' sa, mamu boli hlava."

«Vari naozaj, raainicka? Co sa ti stalo, ci si sa snàd objedla
vcera?" A to ona objedàvala sa a potora leziavala za hodinku «na
hlavu", ako Eva farskà hovorievala.

«Ty blàzonko!" karhala matka dcérusku, najraladàie diefa svoje.
Zastenala a polozila hlavu na podusku diefafa. Toto hned hotové
postùpif mame miesto, sadlo si a napràvalo vankùs.

«Lahni si, maina, neboj sa, ja ti uvarfm harmancoku. Ved ti
to prejde. Aj kàvu uvarfm — ci si vari kàvu uvarila ty?" Matka
kyvla hlavou, ie ano. «èkoda," prehodilo dievcatko, vyfahujùc sa,
«ja by som boia navarila aj s Evou."

Vzdor prudkému bòlu usmiala sa pani faràrka. Nedàvno ukà¬
zala Eva s Helenkou, co vedia: varily spolu kàvu — ale tà mala
vàetky ine vlastnosti, len tie nie, ktoré mala maf. Eàte i pan tarar,
inàce velmi trpelivy ohiadom kuchynskych vyrobkov, smraàtil tvàr
a nazval tu kàvu «kocvardinou".

«Helenka, zobud §teva, toho lenoeha," napomfnala mama. «Ten
tiez nevstane, len ked ho zobudfs."