veràfk na pamiatku na sklo obloka. I dnes eàte tam svieti. Budte
sfastné, deti moje!"

Ked faràrovei odiali, boia ui noe. Samko dostal i bozk i ru-
zicku od Zelky ; ked priàiel doraov, polozil si ruzu do pohàra, aby
eàte dlho svieia ostala. Rodicora dakoval eàte i doraa.

Ked uz vàetci ntfàili sa, ked ui i àtebotnà Helenka zaspala
spànkom zdravych detf, ked uz i ètevo prestai robif vtipy a po¬
znàmky, ked i otecko oddychoval zhlboka — eàte matka modlila sa.
Modlila sa obvyklé nedeiné modlitby svoje, ale modlila sa i tie,
ktoré nadpovedà srdce vdacne, vinùce sa v tùzbach i chvàloreciach
k Bohu. Potora eàte vzdyehla: «Ùakujera Ti, Hospodine, za dneàny
den — za vàetko dobrodenie, preukàzané mne nehodnej — a, ó, Ho¬
spodine, odpusf naàe viny!"
 

-.•*•-
 

To 2itie moje . . .

1 o zitie moje plynie ticho, fise,
jak potòcik, co v blbke lesa snije;
srdienko cbradne, tùzbou nyje, nyje
a kazdy jeho tlkot bòlom dyse.

Len zriedka ze sa piesen rozkolise
na krydlacb citu v chvirku harmonie:
mna ona budi z hluchej letargie,
len ona vàbi v éterové vyse.

Nuz za nou, duch mój ! rozpni slabé krìedla,
•tam mluvy ludu tvojho sladké zriedla,
ta nech fa vola kazdà krivdy rana,

zadanà rodu tvojmu zbolenému! . . .
A k cielu privedie fa jasavému
nitócka z hviezdnej kràsy usùkanà.

I^udmila Podjavorinskà.
 

Mojim sùdruhom.

Ja spieval piesne, vylieval ja city,

odbalil srdca tajny dych ;

bòi krasny v hlbke duse mojej skryty^,

i tùzob vrelycb trapny vzdych;

roztvorii nàruc, vinul k bratskej hrudi

vàs, druhov mojich mladych liet;

vàm v zertvu dàval,  co slasf v srdei budi,

i duse zboznej vrùci vzlet.