Bok 1892. SoAit 6.
Slovenské Pohlady.
-or^J.:]|f»o-
T^m dnes milosrdnynrT.
.iVIrie hladom Slovac!' — toto desné heslo,
jak kviliacich rój rackov z rozpuklin
u mora skalnych, ked sa blizi bùrka,
sa vznieslo z kutin Tatier blbokych,
z ich nevsimanych chalùp.. . Skolotalo
svihotom ostrym, vzlyku podobnym
i zase vzdychu, stona; skolotalo
nad sivych jedlin trùchlou oborou,
nad temenami grunov plesivymi,
nad zsarpanymi lazmi, chumelic
to stanicami ku dlvokym tancom,
nad sinym celom boli, na màrach
jak ùstrety ch by panien; skolotalo
nad svahmi sfaby bokmi mohyly
ohromnej, svahmi brubo pripadlymi
fadovym krovom zimy sverepej :
az poletu kruh vzdy viac rozsiriac,
tien mracnych krydel, obrovsky co havran,
vtàk velesmùtku, zhusta rozstrelo
po sirej rovni, ktorej skvostné cipy
— sfa okraje by stuby drahocennej,
zalohu làsky sfastni snùbenci —
tam hrdy Dunaj v hrsti mohutnej,
tam v pravici zas drzi sumnà Tisa ...
Nevyslo avàak, nie! z ùst Slovace
bàrs ako biednej, ako bladujùcej
(tà trpi, trpi veky bez toho,
by zalovala — hrdlaci vzdy kruto
bez toho, aby zvykla na prospech,
i znàsa farchy pilne bez toho,
by vyhod spomla . . .) ; ale akokolvek
sa zmohlo, strblo : oculi ho ludia,
cit chovajùci v sluchu, v zrelniciach
nosiaci sùstrasf, siine lakli sa,
?hrozili, kto znà, z akycb pobnùtok
(snàd: ze ved Slovàk ciò vekom je tobóz,
17