Slovenské pohl'ady (roč. 12)

(Bratislava :  Matica slovenská  )

Tools


 

Jump to page:

Table of Contents

  Rok 1892, Sošit 10: Page 578  



in

„Ba co povie Miào!" dumà. „Otvorf ten usta, kde sa tak ne¬
nazdajky beriem." Naschvàl nepisal bratovi. ,Nech sa zadivf, ked
tak vhupnera naraz." I celou cestou sa teài, co brat povie. „Nic
ten nepovie, bude stàf ako stlp." Tak sa teài napred nad bratov^m
prekvapenlra.

„Ale co ako — bude i-àd; viera — bude rad," zaklucuje roz-
myàlanie. Mali sa radi, i tvrdo sa lucili. Ale otec nepopustil. Roz¬
hodol : „Co si budete zavadzaf na jednej àkvarke? Jeden na pravo —
druhy na lavo, ako Lot a Abraham. Starà! zostane — mladài vy¬
stùpi." A tak sa i stalo.

V dedine zastal pred doraora cele novyra. „Pochlapil sa ten
Mièo — ani by k nerau netrafil!" Vo dvore tiei vèetko pàchne
noviznou. Veru, keby staiy Kupec dnes tak z hrobu vstal, sàra by
sa zacudoval nad toikou zraenou. Nebohà Kupcula tiei by netrafila
do sypàrae — starà sypàren sracanà a nova stoji raedzi stroraovi'm
za potokora.

Nie div, ie nesraelèie klope na dvere. „ Vàetko cudzie raozole,
eudzia zàsluha — tvojho niè, ani Iverceka. Neprelozils' tu kriiora
slaray," raàta ho cosi. „Kdeie ti je dora — kde?" Hned by sa
vràtil, keby raohol. Nui tak to byva, ked màme neistotu pred sebou.

Preraohol rozpaky a srdnato vstùpil do izby.

Pri kozube stoji ienskà, raladà, kvitnùca. Pri nej dvoje deti;
ako vidno, oba zurvalci. Maly drzf sa raaterinych sukien a ne-
àikovne tiape po zemi. Keby nevedel, ie to gazdina, nepoznal by
V nej Hanu Miàovu. Znal ju ako ùtlo dievcatko: tu tà roba je
ienskà na miesto.

„No — èi ma poznàte!" prihovàra sa jej s ùsraevora v tvàri.

„Nui Martin!" odpovedà ona dosf spokojne. Nebàrs badaf na
nej prekvapenie, alebo rozpakov.

„A ako si raa poznala?" divi sa.

„Ved sa ponààate veirai na taraten obràzok," ukazuje mu po¬
dobizen, medzi oblokmì zavesenù.

„Tak ni hej," dovtipil sa Martin. Boi zabudol, ie sa dal sniaf,
ked postùpil na kapràla.

,Sadnite si u nàs," nùka ho Hana.

„U vàs?" Chcelo sa rau rozosmiaf, no sraiech rau prischol na
ùstach. Miesto toho sa pyta: „Ako sa raàvate?"

„Ako ray. Pri robote a pri biede... Sfavali srae lala, vàetko
od grantu. Dora na spadnutie. Steny sa rozsypaly — iba crvotoc.
Moje peniaiky taàly... Moc to vynesie: také nàkladky! Aby nie
raój vyplatok, boli by srae v dlhoch. Ten nàs vytrhol."

Nevedief prece, ale jemu to prichodi divne. Osoba eudzia takto
tu rozpravaf!

„Keby nie tvoje peniaze, neboli by ste hàdara tolko sfavali.
Gazdovské stavy boly by eàte poslùiily za cas..."

„Boly by ui na hfbe — horky!" odpovedà Hana „Nebohy
otec sa tiei neobzreli... Zostali srae v zhnitych stavoch." Riekla
to ui ràzue — jemu sa zdà, ze schvàlne chcela urazif nebohého otca.
  Rok 1892, Sošit 10: Page 578